Emocionálny gigantizmus v diele Etienna-Louisa Boulléeho – projekt Newtonovho kenotafu

Architektonický gigantizmus má na ľudskú psychiku takmer psychotropný účinok. Čo diktátori, „architekti“ autoritárskych režimov, dobre pochopili. Preto stalinizmus a hitlerizmus neúprosne vymodelovali obrov, ktorí svojou veľkoleposťou ohromili malého človeka a odrážali nie moc a veľkosť stvoriteľa vesmíru, ale silu a nezlomnosť vodcov, ktorí sa dostali na vrchol politickej pyramídy – olympionikov dvadsiateho storočia.

Neustále ideologické vojny medzi náboženstvami a národmi zničili veľkosť a slávu Newtona. Ťažko si vieme predstaviť, s akou obrovskou zbožnosťou ho vnímali jeho osvietení súčasníci. Treba poznamenať, že sir Isaac sa stal fyzikom až začiatkom dvadsiateho storočia, teda pomerne nedávno. A vo svojej dobe bol viac mágom ako učencom.

Newton bol známy predovšetkým ako alchymista a teológ, ale v druhom rade ako prírodovedec. Existuje dobrý dôvod domnievať sa, že hlava mincovne alchymista nebol náhodou, to bolo v jeho dobe britská pokladnica doplnená o niekoľko ton zlata, ktorého pôvod je stále neznámy.

Newtonova sláva bola taká veľká, že veľkolepý kenotaf, ktorý mu bol venovaný a ktorý prevyšuje egyptské pyramídy, môže prekvapiť len nášho súčasníka, nie vedca 18. storočia. Prírodné vedy totiž predstavovali ucelený systém poznania sveta, medzi fyzikou a teológiou neexistovala nepreniknuteľná priehrada. A práve Newton bol človekom, ktorý úspešne realizoval oživujúcu celistvosť – vo svetonázore a úspešnej alchýmii.

Francúzsky architekt sa na rozdiel od autoritárskeho, sovietskeho či fašistického inšpiroval veľkosťou Stvoriteľa a obrovským vesmírom plným nepoznateľných, fascinujúcich tajomstiev. To je zdroj veľkoleposti, ktorá preniká jeho projekty, nie túžba oslavovať smrteľných vodcov, ktorých sláva je ako ráno, pominuteľná rosa. A Newton bol tým vzácnym mágom, kúzelníkom, v ktorom sa prejavovala veľkosť božskej mysle, ktorý uvažoval o hlbokých, duchovných tajomstvách i o čisto pragmatických, fyzikálnych, ktoré neskôr tak vyzdvihovali priemerné mysle, ktoré si nevšimli to hlavné.

Stúpenec a tvorca neoklasicizmu veril, že svetlo dokáže vyvolať zvláštny pocit: prítomnosť božského ducha. Táto myšlienka je základom mnohých projektov. Napríklad v Newtonovej obrovskej sfére by mal v noci horieť silný oheň, ktorý predstavuje Slnko. A počas dňa lúče denného svetla, ktoré prenikajú cez špeciálne otvory napodobňujúce súhvezdia, vytvoria ilúziu hviezdnej oblohy, posvätia ju a inšpirujú svojimi lúčmi.

Práve cyprusy sú vysadené na trojstupňovom valcovitom podstavci, pretože v starovekom Grécku a Ríme boli tieto stromy symbolom smútku a smútočného. Guľový portál nahradil dlhý tmavý tunel vedúci do obrovskej prázdnoty Newtonovho sarkofágu. Umelá hviezdna obloha by tu mala u citlivých ľudí vyvolať efekt bezhraničnosti – zvláštny stav psychiky, zasiahnutej veľkoleposťou vesmíru, a teda aj božskej mysle, schopnej túto veľkosť vnímať.

Našťastie sa takýto grandiózny projekt nepodarilo zrealizovať – z mnohých dôvodov.  Gigantizmus francúzskeho architekta je totiž mimoriadne pochmúrny a zdôrazňuje skôr veľkosť smrti než oživujúce božské sily. Víťazstvo smrti nad životom nesmie byť také očividné.